Najvýraznejší a do priestoru najviac expandujúci osmanthus, aký som
zatiaľ skúšala. Jasavý, svieži, kvetinovo-ovocný, s nenápadne
cukríkovým akordom, ako škôlkarsky volán na dámskej sukni, ktorý je
chutný, no vlastne zbytočný. Zároveň je to čistý osmanthus – v tej
vierohodnosti vonokvetného solifloru sa mu vyrovná len Osmanthus od TDC, ten
však veľmi rýchlo zaleje pižmo, popráši ho detský zásypček, vyčistí a
znevinní ho muskové blaho. Osmanthus v podaní Ormonde Jayne je
komplexnejší. A oveľa, oveľa sofistikovanejší.
Vyštartuje prudko. Broskynková sladkosť, voskovitá sladkosť, jemne
laminátovo-živicovo-zeleno-ružová sladkosť a priezračnosť, za ktoré
zodpovedá umne nadávkovaná molekulka Iso E super. Pomelo necítim, ale zrejme
spoluzodpovedá za ten sladkastý nektár. A do toho kvety! Skôr ružové než
biele. Čosi sviežo korenisté. Plus lekno, ale iba jedno.
Potom sa všetky volániky stiahnu. Odveje ich. Vyparia sa. Ostane čistá
vonokvetka, skutočný, hrdý soliflor, ktorý nepotrebuje žiadnu oporu.
V skutočnosti ju asi má a vytvárajú mu ju všetky ďalšie kvety
v zložení, no sólo má on, osmanthus.
Napokon sa priplazí aj obligátne pižmo, aby už utíšenú, vykúpanú a
unavenú vôňu poprášilo peľom čistoty. Ťup, ťup, ťup – a ešte
trochu zásypu na ten ružový zadoček.
Drevo? Veď by mu bolo tvrdo! Na céder naukladáme radšej nové, čerstvé
biele lupienky, preložíme ďalším pižmom – ale iba molekulou! – a
ešte zo tri lupienky. A jednu sušenú marhuľu pod vankúš na odplašenie
nočných môr. Dobrú noc. Nech sa ti snívajú sladké sny.
A potom už iba rozvoňané ticho, slabučké, kvetinovo-ovocné dýchanie.
Neviem sa rozhodnúť, či je to dokonalé, trochu nudné, alebo gýčovité.
Každopádne, na ovocnú kvetinovku je Osmanthus mimoriadne noblesný, hoci
s nádychom trochu nepatričnej detskosti.
