Zatracovaný, ofrfľaný viacerými aromáčkami, zbabelý Santal bez santalu, odvahy a prieraznosti, mdlý nakyslastý, tekutý a slnkom zakalený, bez seba, zbavený totožnosti, ukrátený o črty tváre – a zúfalo ukrivdený.
Na mne – a tu je na mieste ego vyzdvihovať – však Santal Massoia ukazuje opalizujúce poklady. Kým na papieri alebo oblečení vonia riedko a kyslasto a kým teplá a sladne na väčšine iných pokožiek spôsobom viac-menej banálnym, u mňa potichu jasá. A ja s ním.
Začína zeleno a vodnato – izbový kvet laicky zvaný tučnolist a odborne – myslím – pepperonia – ponúkol dužinu. Vytlačené tučné listy, plné vody. Alebo aloe! Šťava toho žmýkaného sukulentu je kyslastá i nasladlá. Je to nečakané, ale nie zlé. Potom jemne sladne: osmanthus? Nejaky voskový biely kvet? Neviem, čo má presne v zložení. Sladkosti z mlieka a ovocia určite necítim! Štipka bergamotu? Možno dokonca trochu citrusovej kôry. A za tým, kdesi ďaleko v úzadí, je ten potvorský santal. V utajení. Kašlať naňho, keď sa neukáže. Je tam jeho tieň, ako odraz na stene jaskyne – nuž ale uznajte, odraz vône na stene jaskyne – kto by sa tým zapodieval, keď v popredí provokujú živé rastlinné šťavy?
No aj šťavy sa občas potrebujú oprieť o stenu. Santalová, alebo iná – nevonia nijak výrazne. Ako opora však postačí. Výdrž na vodnatku závratná.
Súhlasím s istou podobnosťou s Paprikou Brasil - našťastie J-C Ellena nemá potrebu napchať sušené mleté chilli do každej svojej kreácie a tak je pre mňa Santal Massoïa na rozdiel od Papriky veľmi nositeľnou vôňou.