Koža? Možno. Drevo? Určite. Lakované, mierne spečené. Ešte teplá, čerstvo dofajčená a už aj vyprázdnená fajka. Kadidlo? Zrejme. Dym. Kožu veľmi necítim, skor tabak, pomaly tlejúci v miestnosti obloženej drevom. Ale kožu ja málokedy identifikujem, jej vôni priraďujem kadečo: najčastejšie drevo v kombinácii s kvetmi. Viem cítiť semiš, tu ho ale niet.
Drevo. Arómy tabakov. Korenia, klinček, sušené, a predsa vlahé kvety. Dym. Vsakujúci do dreva.
Fumerie turque je zvláštne konštatná, pomalá, lenivá, trochu „špinavá“ vôňa, ktorá mi evokuje máločo. Azda len zafajčené priestory s dreveným nábytkom. A tú teplú fajku.
Vôňa bezpohlavná. Priestorová. Neviem si ju predstaviť ani na mužovi, ani na žene. Je zvláštne beztelesná. Ak sa spája s pleťou, tak len ako spomienka, príznak minulej udalosti: koža (ženy) skrátka napáchla v typicky chlapskom priestore. Čo tam žena robila?
Je to jej vec.
Fumerie turque sa ma netýka, tak ako sa ma zväčša netýkajú životy iných. Je to pre mňa vôňa spoločenskej ľahostajnosti, iných ľudí, inej kultúry.
Ako taká môže vyvolávať zvedavosť. Ale ja mám momentálne trochu mizantropickú náladu a nič ľudské ma nezaujíma. Predstavím si akurát priestor. Je svetlohnedý. Nanajvýš mahagónový.