Od samého začiatku niečo povedomé. Najskôr bergamot s korením a čuduj sa, svete, aj spečená levanduľa s čímsi sladkastým! Pripomenula mi, tak ako moudjahidine, Lutensa, ale v úvode skôr Gris Clair a potom Fourreau Noir.
Začiatok Japon Noir však zostáva korenisto svieži. A zároveň hustý. Veľmi rýchlo sa totiž prirúti drevo a korok, so stopami nejakej kyslej hustej šťavy. Zloženie mi sugeruje víno, ale nie je ťažké, nezdá sa mi, že by to bolo porto, skôr zaschnuté stopy vína na korku a kdesi na stole balzamikový ocot, hustý, dosladený, takmer medovej konzistencie.
A potom vezme čierne Japonsko do parády pačuli. Podľa mňa v istej chvíli pricvála aj vetiver, v nesúladnej mazovo-pudrovej živočíšnej podobe (na chvíľu mi do tváre bafne Serge Noire, takže aj to môže byť len jedna z grimás pačuli).
Ale ešte väčšmi než Lutensa mi v tejto fáze Japon Noir pripomenie vôňu Dior Homme – rovnaký drevitý tón s podtónom mastnoty (ostrúhaná ceruzka plus rúž), potom koža a kakao, no Japon Noir sa na rozdiel od Diorovského muža nerozpadne, nezačne čpieť, ale naopak sa zaoblí. V oboch silno cítim práve kožu a pačuli, no v Japon Noir všetko uhladzuje teplá nasladlosť, kým v Dior Homme je nasladlosť prebíjaná brvnami neopracovaného dreva.
Japon Noir je vôňa nežne mužná, na žene si ju síce viem predstaviť, ale viac ma láka na mužovi. Má v sebe niečo triviálne (pripomína mi priveľa známych vôní), ale zároveň je zvláštne konzistentná, je to doslova súmerná vôňa. Prekvapuje ma, že v súvislosti s parfumom hovorím o súmernosti. Ale nie je to len vyváženosť. Je to svojím spôsobom ideál krásy.